strapateslnko

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

O ľudských (seba)klamoch

 
            Bola nedeľa a námestie plné ľudí. Vo chvíli, keď som dobarlil doprostred, sa všetky pohľady upriamili na mňa. Čakali na zázrak – ak by sa mi to podarilo, ohromilo by ich, že ja, a ešte k tomu človek (!), chodím. Nešlo mi však o slávu, nechcel som sa zviditeľniť ani ich pobaviť, len seba aj ich presvedčiť. Čas akoby sa vliekol, spomaľoval... Konečne – hodiny odbili desať, vzpriamil som sa, odhodil barle...
            Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz ocitnem v takejto situácii. Ako dieťa som sa v ničom neangažoval, a ani veľmi nezamýšľal nad tým, čo nám moderná doba prináša v porovnaní s minulosťou, podobne ako dnes deti neotvárajú oči nad tým, prečo žiarovka svieti. Barle boli pre mňa samozrejmosťou, mojim najobľúbenejším predmetom v škole bolo barlenie – teória a prax. Nanešťastie sa mi toto obdobie bezstarostnosti rýchlo skončilo.
Prvého chrobáka do hlavy mi vložil môj učiteľ dejepisu:
     „Homo sapiens v dobe kamennej chodil po dvoch.“
Celou cestou zo školy, mi v hlave znela táto praveká pravda.
     „No áno, chodil o dvoch barlách, tak ako všetci ľudia...“ presviedčala ma doma moja milá matka. V podstate mala pravdu a viac vysvetlení som už od nej nepotreboval. Moje otázky by tak či tak nemali odozvu ani u otca, majiteľa továrne. Výroba bežala v plnom prúde - nemal čas sa zaoberať mojimi, z jeho pohľadu, bezdôvodnými pochybnosťami.
Raz sa mi však podarilo zistiť niečo, čo ma utvrdilo v mojom podozrení. Zhodou okolností škola zorganizovala exkurziu práve do otcovej továrne na barle. Keby mi vtedy niekto povedal, že tá stará, reštaurovaná budova mi môže dať odpoveď na moju najpálčivejšiu otázku, neveril by som.
     „... Od založenia prvej dielne sa remeslo podávalo z generácie na generáciu. Tu môžete vidieť zakladateľa tohto veľkolepého obchodu,“ predniesla nám zavalitá sprievodkyňa a ukázala na starú zožltnutú fotografiu.
     „Ťažisko môjho praprapradeda je vychýlené,“ poznamenal som. „Keby takto stál, barle by ho neudržali a spadol by!“
     „Len nebuď premúdrelý!“ povedala povýšenecky. No ja som si bol istý. Praprapradedo stál na vlastných nohách, nepotreboval na chôdzu žiadne barle!
Nedalo mi to spať. Po nociach, pri výskume nášho pradomu a jeho starožitností, som nachádzal najrôznejšie typy barlí, aké kedy naši predkovia navrhli a zostrojili. Najviac ma fascinovali tie celkom prvé, ktoré praprapradedo vyrobil vlastnoručne.
     „Nádherná práca,“ prehlásil uveličene môj otec, vždy keď na ne prišla reč.
     „Ako mohli byť prvé, keď Homo sapiens začal používať barle už oveľa skôr?“ pravidelne som sa búril. Otec väčšinou nič nepovedal, len sa vyčítavo pozrel na mamu a na mňa. Už dávno ma však jeho pohľad prestal trápiť.
Objavenie fotografie bežiaceho praprapradeda, ma konečne doviedlo k absolútnemu presvedčeniu a rozhodnutiu vyjsť s mojim objavom na svetlo sveta.
     „Ľudia môžu chodiť!“ vyhlásil som verejne. „Človek má predsa nohy na chodenie.“
     „Blázon,“ zahučalo v sieni objavov a slávy, kde sa to všetko odohrávalo.
Keď konečne ruch trochu ustal, slova sa ujal hlavný predseda patentnej komisie:
     „Je oddávna zrejmé, že ľudia nechodia! Aby človek mohol chodiť, potrebuje sa podopierať. Opovažuješ sa tvrdiť opak, ale nemáš nič, čím by si nás presvedčil.“
     „Mám fotografiu...“ zúfalo som sa chytal pri svojej obhajobe každej slamky.
     „To nestačí, dnes už technika dokáže čokoľvek. Ak človek môže naozaj chodiť, uverím tomu, len ak to uvidím. Si predsa človek.“
     „Som,“ prisvedčil som hlúpo. 
     „Zajtra o 10 00, na námestí nám ukážeš, ako sa chodí na nohách!“ Akonáhle to dopovedal, všetci odišli. Zostali tam len moje pochybnosti.
Bola nedeľa 10 00, ľudia čakali na zázrak. Vzpriamil som sa, odhodil barle... môj
pohľad upútalo malé dievčatko. Zo všetkých síl ako jediné tlieskalo a krásne sa na mňa usmievalo. Dodalo mi to odvahu, nebojácne som vykročil dopredu – a padol priamo na tvár.
     „Je to definitívne! Chodiť bez barlí je celkom nemožné,“ šumelo davom.
Chladná dlažba námestia, ktorú moje nohy nikdy skutočne nepocítili, mi ochromila celé telo. Potom si už veľa nepamätám. Len to, že po nej cupitali malé nôžky dievčatka, keď ma omráčeného ťahali preč.
            Zobudili ma lúče slnka, ktoré mi šľahali do tváre. Moje oči uvideli na dome krátky tieň a rýchlo sa prižmúrili.
     „A ty ešte spíš?“ opýtal sa ma jemný hlások.
     „Bol som hlúpy,“ spomenul som si na udalosti minulého dňa.
     „Nie, naopak, ty jediný si nebol slepý.“
     „Veď moje nohy sa nepohli z miesta! Človek nedokáže chodiť.“
     „Niekto naozaj nedokáže.“
     „... a niekto dokáže,“ doplnil som ironicky. „Tak, predveď sa mladá dáma!“
Dievčatko na mňa len smutne pozrelo, oprelo si barle o múr a s ľahkosťou prešlo okolo mňa. Nezmohol som sa v tej chvíli slov.    
     „Ľudia kedysi chodili, tvoj praprapradedko tiež chodil a aj bežal!“ usmialo sa dievčatko.
     „Starká mi o tom rozprávala. Hovorila aj to, že po nehode mal zmrzačené nohy, tak začal používať barle, potom si vzal do hlavy, že naučí používať barle svoje deti. Čoskoro sa chôdza o barlách stala znakom istého postavenia a netrvalo dlho a chodili tak všetci!“
     „Ako sa len mohlo zabudnúť na to, že človek kedysi vedel chodiť?“ nechápal som.
     „Slepá dôvera, strach a závisť – hovorievala mi stará mama.“
Dievčatko sa opäť zasmialo:
     „Musíš veľa cvičiť a možno oživíš svoje mŕtve svaly.“ Potom len zamávalo a rozbehlo sa dole ulicou. Dlho som sa pozeral tým smerom kde zmizlo. ´Zvláštne,´ napadlo mi. ´To si nik okrem mňa nevšimol že chodí?´
Bolo to ťažké, ale dnes už aj ja spravím pár krokov. Naučilo ma to, aké je pre každého človeka potrebné poznať minulosť, poznávať prítomnosť a nehľadieť len zaslepene do budúcnosti. Raz možno dokážem, že ľudia sú schopný aj lietať. Čo na tom záleží že nemajú krídla...

Vidím, nevidím... | stály odkaz

Komentáre

  1. :)
    publikované: 02.04.2007 14:30 | autor: akynka (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Strapateslnko ..
    pekne to je, aj mudre .. a az na tie drobne historicke chyby .. squele :)
    f.
    publikované: 02.04.2007 16:34 | autor: Felician (e-mail, web, autorizovaný)
  3. :)
    ahoj slniecko, ako sa mas? ..je to nadherne a poeticke. citim v tom taky jemny zavan boja o slobodu. sebaslobodu. take veci ja velmo rad. dakujem.
    publikované: 04.04.2007 15:26 | autor: ohmik (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. :)
    Dakujem vam:) som rada že sa vam to paci. Ale predstavte si tu hrozu, zit v tej slepej spolocnosti- urcite sa ani velmi nemusite snazit. a najhorsie je na tom to, ze je slepy aj ten, co chce lietat. Neda sa len tak lahko ich zmenit. Som z toho zúfalá.
    publikované: 10.04.2007 07:46 | autor: strapateslnko (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. ..
    mi hovor
    publikované: 12.04.2007 15:58 | autor: polarny motyl (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. pekne
    .
    publikované: 12.04.2007 16:48 | autor: bratislavitae (e-mail, web, autorizovaný)
  7. neda mi ta nepozdravit
    utkane z fajnych lucov, hreju...
    publikované: 26.04.2007 20:58 | autor: slnecnica (e-mail, web, autorizovaný)
  8. slepy, hluchy , nemy ...alebo len clovek ;)
    je slepy , ten co chce lietat ...mudry , ten co pouziva slova ??
    publikované: 30.09.2007 02:39 | autor: sygon (e-mail, web, autorizovaný)
  9. :) Len človek.
    Je len človek ten co chce lietať a len človek ten čo používa slová.
    A každý ich pohyb je múdry, len podla toho kam smeruje- kam letí... jeho slová sú zasa mudre, podla toho co hovoria.
    publikované: 30.09.2007 02:47 | autor: strapateslnko (e-mail, web, neautorizovaný)
  10. .
    a co ked telepatia opisana na drogach je cloveku vlastna a zabudnuta ?
    publikované: 30.09.2007 03:51 | autor: sygon (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014